hrnčiarstvo
Počiatky hrnčiarskej výroby siahajú do neolitu. Rozvoj hrnčiarstva a jeho osamostatnenie ako remesla súvisí s použitím rýchlo rotujúceho kruhu v 12. - 13. storočí. Najstarší písomný doklad o hrnčiarstve je z roku 1416. Prvý hrnčiarsky cech na Slovensku vznikol v Bardejove roku 1475. Podmienkou na vznik a rozvoj hrnčiarstva bol dostatok kvalitnej hliny. Najznámejšími lokalitami v 19. storočí boli Modra, Brehy, Ľubietová, Beluj, Trstená, Hybe, Halič, Šivetice, Prihradzany, Licince, Meliata, Držkovce, Hrnčiarske Zalužany, Pozdišovce, Snina, Sabinov, Bardejov, Prešov, Levoča. Rozkvet hrnčiarstva na Slovensku súvisel so životom, s prácou a praktickými potrebami vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu. Najjednoduchšia bola výroba čierneho riadu, vypaľovaného v poľných peciach. Základné výrobné nástroje - hrnčiarska pec a hrnčiarsky kruh - prešli zložitým vývojom. Postupný úpadok hrnčiarskeho remesla nastal v priebehu druhej polovice 19. storočia v súvislosti s rozvojom mechanizovanej výroby keramiky a s uplatňovaním nových materiálov. Z technických skúseností a remeselnej zručnosti hrnčiarov čerpali aj pracovné zdroje manufaktúr na výrobu kameninového riadu. Vzory druhov riadu čerpali z čínskeho porcelánu a neskôr európskych porcelánok v holandských Delfách a v nemeckom Meisene. Najznámejšie manufaktúry boli v Holíči, Muráni, Kremnici, Rožňave, Košiciach, Prešove, Spišskej Novej Vsi.


