Horehronie
Oblasť od Brezna na východ kultúrne spadá do Horehronia, ktoré bolo z časti administratívne pričlenené ku Gemeru. Horehronie tvorí osobitý kultúrny celok s charakteristickými prejavmi v materiálnej a duchovnej kultúre – obyčajach, folklóre i nárečí.
V 15.–16. storočí zasiahla územie Horehronia kolonizácia na valaskom práve. Od 16. storočia osídľovali územie slovenskí a nemeckí kolonisti, utekajúci pred Turkami do okolia Čierneho Balogu. Vzniklo tu viacero drevorubačských osád, nazývaných handle. Meno je odvodené z nemeckých názvov výrobného lesného systému (Behandlungs-System, Holzhandlung, Ortshandlung a i.). Podľa handlov sa ich obyvatelia nazývali handelci. Delia sa na čiernohandelcov, obývajúcich Čierny Balog a Osrblie a bielohandelcov, obývajúcich osady pri Hrone s centrom v starej baníckej osade Beňuš (Bacúch, Braväcovo, Bujakovo). Súčasťou čiernych handlov boli aj osady Dobroč, Dolina, Fajtov, Jánošovka, Jergov, Látky, Komov, Krám, Medveďov, Pustô, Vydrovo, Závodie. Obce Pohorelá a Lom nad Rimavicou boli dosídlené Goralmi.
Horehronské obce obývajú aj Rómovia. Koncom 16. storočia sa prisťahovali z východného Slovesnka na Horehronie obyvatelia gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania, ktoré sa však udržalo len v Šumiaci, Telgárte a vo Vernári. Napriek mnohým vplyvom však prevláda v tejto oblasti obyvateľstvo slovenskej národnosti.
Vo východnej časti regiónu presahujúcej do Horehronia, v Podbrezovej a okolí, sa nachádzali hámre na spracovanie železnej rudy. Pracovali v nich najmä obyvatelia Pohorelej a Závadky nad Hronom. Hlavným strediskom výroby železa nadregionálneho významu bol Hronec. Dokladom života a bývania robotníkov v Hronci sú dve ulice – Stredná, nazývaná Žabiareň a Mlynská, ktoré vytvárajú dva komplexy. Ruda sa tu ťažila od 16. storočia. Stáročné tradície železiarskej výroby sa prejavili na predmetoch používaných v robotníckych domácnostiach, ako aj liatinové kríže na hroboch, ktoré miestnym cintorínom dodávajú osobitý vzhľad. Svedectvom o technickej a umeleckej schopnosti horehronských železiarskych robotníkov z 19. storočia je liatinový pamätník z roku 1841 v Pohorelej. Je v ňom pomník s textom venovaným bulharskému cárovi Ferdinandovi Coburgovi, ktorý na Horehroní vlastnil pozemky.
Na Horehroní nosia ľudový odev staršie ženy podnes – v nedeľu, na sviatky, ale i vo všedný deň. Charakteristický je vyšívaný čepiec nazývaný kapka. V ľudovom odeve sa premieta bohatá tradícia tkania, vyšívania, spracovania vlny a kožušníctva.
Drevená ľudová architektúra je zachovaná na celom Horehroní, pamiatkové zóny sa nachádzajú v Čiernom Balogu, Heľpe, Šumiaci a Pohorelej. Charakteristické sú zrubové domy so sedlovou strechou. Debnený štít je ukončený hálkou s kolíkom a drevené bránky dvojspádovou strieškou. Ešte v 50. rokoch 20. storočia bolo 72 % obytných domov drevených. Po požiaroch sa časť obyvateľov Horehronia presídlila do okolia Trenčína.
Zo zachovaných technických pamiatok Horehronia je pozoruhodná dosiaľ funkčná valcha v Heľpe s pôvodným zariadením, v ktorej sa spracúva vlna na súkno. Technickou pamiatkou, ktorá je v správe Horehronského múzea je zrekonštruovaná mangľovňa v Brezne. Drevený mangeľ na konský pohon bol v 19. storočí súčasťou farbiarskej dielne. Turistom slúži Čiernohronská
Horehronské obce obývajú aj Rómovia. Koncom 16. storočia sa prisťahovali z východného Slovesnka na Horehronie obyvatelia gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania, ktoré sa však udržalo len v Šumiaci, Telgárte a vo Vernári. Napriek mnohým vplyvom však prevláda v tejto oblasti obyvateľstvo slovenskej národnosti.
Vo východnej časti regiónu presahujúcej do Horehronia, v Podbrezovej a okolí, sa nachádzali hámre na spracovanie železnej rudy. Pracovali v nich najmä obyvatelia Pohorelej a Závadky nad Hronom. Hlavným strediskom výroby železa nadregionálneho významu bol Hronec. Dokladom života a bývania robotníkov v Hronci sú dve ulice – Stredná, nazývaná Žabiareň a Mlynská, ktoré vytvárajú dva komplexy. Ruda sa tu ťažila od 16. storočia. Stáročné tradície železiarskej výroby sa prejavili na predmetoch používaných v robotníckych domácnostiach, ako aj liatinové kríže na hroboch, ktoré miestnym cintorínom dodávajú osobitý vzhľad. Svedectvom o technickej a umeleckej schopnosti horehronských železiarskych robotníkov z 19. storočia je liatinový pamätník z roku 1841 v Pohorelej. Je v ňom pomník s textom venovaným bulharskému cárovi Ferdinandovi Coburgovi, ktorý na Horehroní vlastnil pozemky.
Na Horehroní nosia ľudový odev staršie ženy podnes – v nedeľu, na sviatky, ale i vo všedný deň. Charakteristický je vyšívaný čepiec nazývaný kapka. V ľudovom odeve sa premieta bohatá tradícia tkania, vyšívania, spracovania vlny a kožušníctva.
Drevená ľudová architektúra je zachovaná na celom Horehroní, pamiatkové zóny sa nachádzajú v Čiernom Balogu, Heľpe, Šumiaci a Pohorelej. Charakteristické sú zrubové domy so sedlovou strechou. Debnený štít je ukončený hálkou s kolíkom a drevené bránky dvojspádovou strieškou. Ešte v 50. rokoch 20. storočia bolo 72 % obytných domov drevených. Po požiaroch sa časť obyvateľov Horehronia presídlila do okolia Trenčína.
Zo zachovaných technických pamiatok Horehronia je pozoruhodná dosiaľ funkčná valcha v Heľpe s pôvodným zariadením, v ktorej sa spracúva vlna na súkno. Technickou pamiatkou, ktorá je v správe Horehronského múzea je zrekonštruovaná mangľovňa v Brezne. Drevený mangeľ na konský pohon bol v 19. storočí súčasťou farbiarskej dielne. Turistom slúži Čiernohronská
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
