Hont
Táto župa siahala až na dnešné územie Maďarska, jej súčasťou bola aj oblasť Malohontu, od roku 1803 pričlenená ku Gemeru. Administratívnym centrom župy bol hrad Hont. Od polovice 18. storočia bolo župné centrum v Kemenci na dnešnom území Maďarska, neskôr v Šahách.
V severných častiach regiónu je obyvateľstvo slovenskej národnosti. Južné oblasti regiónu sú osídlené prevažne maďarským etnikom. Rómovia sídlili na okrajoch dedín, živili sa kováčstvom, zvonkárstvom, muzikantstvom, námezdnými prácami aj žobraním.
Obyvatelia obcí Senohrad, Čebovce až po Čabradský Vrbovok patria do etnografickej skupiny nazývanej Krekáči
Z hľadiska vierovyznania sú v Honte zastúpení rímskokatolíci, aj evanjelici a.v.. Židia tvorili do 2. svetovej vojny početnejšiu komunitu v Cerove. Dediny boli silne majetkovo a spoločensky diferencované. Osobitnú skupinu tvorili zemania.
Nemeckí kolonisti ťažili od 12. storočia zlato a striebro v oblasti slobodných kráľovských miest Banskej Štiavnice, Banskej Belej, Pukanca a čiastočne aj Krupiny. Vpád Turkov v rokoch 1552–1711 aj stavovské povstania spôsobili od začiatku 17. Storočia zlé existenčné podmienky poddaných, čo bolo príčinou ich migrácie do iných oblastí Uhorska. Župa bola zároveň dosídľovaná obyvateľmi zo severnejších regiónov.
Stredná a južná nížinatá časť Hontu mala poľnohospodársky charakter. V lazníckych dedinách Krupinskej planiny, kde je rozvinutý salašnícky spôsob chovu oviec, ovčiari pochádzali najmä z podpolianskych a novohradských lazov.
Stredná časť regiónu je oddávna územím viníc a ovocných sadov. Vo viniciach stáli samostatné pivnice, prípadne spojené s lisovňou a ďalšími priestormi. Pivnice do svahov hĺbili pukanskí a štiavnickí baníci a brhlovskí kamenári. Pásmo stredného Hontu je jednou z najvýznamnejších ovocinárskych oblastí Slovenska.
Severná časť Hontu je vďaka bohatým náleziskám drahých kovov od najstarších čias známa ako banícka oblasť a neskôr stredisko remesiel a priemyslu. Najvýznamnejším centrom ťažby drahých kovov v Honte, ale i v strednej Európe sa stala Banská Štiavnica s okolitými osadami – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Banská Belá. Popri baníctve sa obyvatelia okolitých obcí venovali aj uhliarstvu. V 17. a 18. storočí bol v štiavnickom ťažobnom revíri vybudovaný dômyselný vodohospodársky systém vyše tridsiatich vodných nádrží zvaných tajchy, ktoré dnes pôsobivo dotvárajú krajinu. V roku 1763 vznikla v Banskej Štiavnici prvá Banská akadémia na svete. Symbolom mesta bola klopačka, veža, z ktorej oznamovali začiatok a koniec pracovnej zmeny baníkov až do roku 1935.
V oblasti banských miest sa rozvinul osobitý výtvarný prejav. Niektorí odborníci ho dávajú do súvislosti s činnosťou Banskej akadémie i banskou zememeračskou školou v Piargu a manierou zdobenia okraja máp kresbami charakterizujúcimi okolie bane. Výrazne to mohlo ovplyvniť vznik a rozvoj jedinečnej formy výtvarného prejavu akým bezpochyby sú nielen v slovenskom ale i európskom ľudovom umení „maľované salaše“, či „pastva“ . Sú to papierové i textilné pásy, prospekty, dlhé jeden až tri metre. Na pozadí rozvinutia pastierskej témy súvisiacej s novozákonnou témou klaňania pastierov pri popise narodenia Krista, rozvíjali maliari svoje príbehy z dobového pastierstva tak ako ho poznali vo svojom okolí . V čase Vianoc pás malieb upevňovali v mešťanských i baníckych domácnostiach na okraj dosky, na ktorej bol rozložený figurálny betlehem. S betlehemami súvisí aj rozvoj rezbárstva, ktorému sa venovali baníci vo voľnom čase, ale najmä baníci postihnutý úrazmi v bani. Od konca 19. storočia bolo podchytené rezbárskou školou v Piargu (Štiavnické Bane), ktorá však časom stierala individuálny prejav jednotlivých tvorcov. Banícku tematiku rozvíjali rezbári v modeloch baní, ktoré sa vkladali aj do fliaš. Pri ich tvorbe využívali aj miestne minerály. Pre náročnosť tejto práce dostali názov fľaše trpezlivosti. Ženy baníkov sa venovali výrobe čipiek na predaj, tzv. baníckej čipke. Charakteristické pre región boli hodrušské čipky.
Hrnčiarska výroba sa zachovala v Pukanci. Dielňa majstra Franka bola vybudovaná v 2. polovici 19. storočia a patrí k posledným dokladom dlhoročnej vyspelej hrnčiarskej tradície v kedysi významnom baníckom a remeselníckom mestečku. Okrem hrnčiarov do súčasnosti pracujú v Pukanci aj debnári. Hrnčiarstvo bolo rozvinuté tiež v Beluji a Prenčove. Banská Štiavnica bola strediskom výroby známych hlinených fajok.
Kameň sa používal na stavby, osobitým dokladom kamenárskej práce sú skladovacie priestory a celé príbytky vytesané do skaly v Brhlovciach. Sú posledným existujúcim reprezentantom ľudových stavieb tohto druhu na Slovensku. Dovedna ide o 45 obydlí vyhĺbených do tufových svahov. Viaceré sú dodnes obývané, niektoré slúžia ako komory, letné kuchyne a dielničky. Tu bola rozvinutá aj výroba kamenných architektonických článkov a náhrobníkov.
Z remesiel bolo rozšírené najmä obuvníctvo a výroba čižiem, v Krupine a v Pliešovciach kožušníctvo a v Bátovciach klobučníctvo. V Plachtinciach sa vyrábali košíky. Vyspelé rezbárske techniky sa v Honte prejavili najmä na nábytku. Často sa vyrábal z ovocného dreva, ktoré svojou farebnosťou inšpirovalo výrobcov k technike intarzie. Osobitou formou ľudovej tvorivosti v Sebechleboch je zhotovovanie svadobných koláčov – radostníkov, vyzdobených figúrkami z cesta, stuhami a papierovými kvetmi.
Ľudový odev baníckych oblastí bol ovplyvnený remeselnou výrobou a mestskou kultúrou, ktorá smerovala k stieraniu regionálnych osobitostí. V Banskej Štiavnici pracovali filigránske dielne, ktoré na prelome 19. a 20. storočia obohacovali ženské odevy o strieborné šperky. Takáto výzdoba bola špecifická najmä pre odev evanjelických žien a rozšírená bola najmä v obciach osídlených maďarskými kalvínmi.
Popri baníckej čipke bola v Honte rozšírená aj sedliacka čipka, ktorou sa spájali pásy tkanín. O propagáciu hontianskych výšiviek a čipiek sa zaslúžil nestor slovenskej muzeológie Andrej Kmeť, ktorý v rokoch 1865–1906 pôsobil v Prenčove ako kňaz. Hontianske výšivky a čipky boli vystavené vo Viedni roku 1873 a na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe roku 1895.
V oblasti Krupinskej planiny je lazové osídlenie. V severnejších a hornatých oblastiach regiónu sa domy stavali prevažne z kameňa. V južných oblastiach je koncentrácia hlinených domov. Do prelomu 18. a 19. storočia sa v Honte využívalo ako stavebný materiál aj drevo, steny boli omazané a obielené. Vino-hradnícka osada v chotári obce Sebechleby, nazývaná Stará Hora, je rezerváciou ľudovej architektúry.
Zručnosť miestnych staviteľov sa prejavila aj pri stavbách drobnej sakrálnej architektúry, zachovali sa drevené zvonice z 18. a 19. Storočia.
Mestské obyčaje baníckych oblastí sú špecifické sever regiónu. Každoročne v septembri sa tu uskutočňuje tzv. „Salamander“ – banícke slávnosti, ktoré sa konajú začiatkom septembra pri príležitosti Dňa baníkov. Z rozprávačskej tradície sú zaujímavé povesti o Sitne, rozprávanie o šibalských kúskoch Geľa Sebechlebského a osobitosťou sú najmä anekdoty baníkov o štiavnickom Náckovi.
Najobľúbenejší a najrozšírenejší hudobný nástroj v Honte boli gajdy, tiež heligónka, citara a šesťdierková píšťalka. Osobitné miesto v spevnom repertoári majú tiež piesne a tance hrnčiarov v Pukanci, resp. banícke piesne v Banskej Štiavnici.
Banská Štiavnica a jej okolie je z kultúrno-historického i prírodného hľadiska vyhľadávanou turistickou oblasťou. Mestská pamiatková rezervácia je od roku 1993 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Obyvatelia obcí Senohrad, Čebovce až po Čabradský Vrbovok patria do etnografickej skupiny nazývanej Krekáči
Z hľadiska vierovyznania sú v Honte zastúpení rímskokatolíci, aj evanjelici a.v.. Židia tvorili do 2. svetovej vojny početnejšiu komunitu v Cerove. Dediny boli silne majetkovo a spoločensky diferencované. Osobitnú skupinu tvorili zemania.
Nemeckí kolonisti ťažili od 12. storočia zlato a striebro v oblasti slobodných kráľovských miest Banskej Štiavnice, Banskej Belej, Pukanca a čiastočne aj Krupiny. Vpád Turkov v rokoch 1552–1711 aj stavovské povstania spôsobili od začiatku 17. Storočia zlé existenčné podmienky poddaných, čo bolo príčinou ich migrácie do iných oblastí Uhorska. Župa bola zároveň dosídľovaná obyvateľmi zo severnejších regiónov.
Stredná a južná nížinatá časť Hontu mala poľnohospodársky charakter. V lazníckych dedinách Krupinskej planiny, kde je rozvinutý salašnícky spôsob chovu oviec, ovčiari pochádzali najmä z podpolianskych a novohradských lazov.
Stredná časť regiónu je oddávna územím viníc a ovocných sadov. Vo viniciach stáli samostatné pivnice, prípadne spojené s lisovňou a ďalšími priestormi. Pivnice do svahov hĺbili pukanskí a štiavnickí baníci a brhlovskí kamenári. Pásmo stredného Hontu je jednou z najvýznamnejších ovocinárskych oblastí Slovenska.
Severná časť Hontu je vďaka bohatým náleziskám drahých kovov od najstarších čias známa ako banícka oblasť a neskôr stredisko remesiel a priemyslu. Najvýznamnejším centrom ťažby drahých kovov v Honte, ale i v strednej Európe sa stala Banská Štiavnica s okolitými osadami – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Banská Belá. Popri baníctve sa obyvatelia okolitých obcí venovali aj uhliarstvu. V 17. a 18. storočí bol v štiavnickom ťažobnom revíri vybudovaný dômyselný vodohospodársky systém vyše tridsiatich vodných nádrží zvaných tajchy, ktoré dnes pôsobivo dotvárajú krajinu. V roku 1763 vznikla v Banskej Štiavnici prvá Banská akadémia na svete. Symbolom mesta bola klopačka, veža, z ktorej oznamovali začiatok a koniec pracovnej zmeny baníkov až do roku 1935.
V oblasti banských miest sa rozvinul osobitý výtvarný prejav. Niektorí odborníci ho dávajú do súvislosti s činnosťou Banskej akadémie i banskou zememeračskou školou v Piargu a manierou zdobenia okraja máp kresbami charakterizujúcimi okolie bane. Výrazne to mohlo ovplyvniť vznik a rozvoj jedinečnej formy výtvarného prejavu akým bezpochyby sú nielen v slovenskom ale i európskom ľudovom umení „maľované salaše“, či „pastva“ . Sú to papierové i textilné pásy, prospekty, dlhé jeden až tri metre. Na pozadí rozvinutia pastierskej témy súvisiacej s novozákonnou témou klaňania pastierov pri popise narodenia Krista, rozvíjali maliari svoje príbehy z dobového pastierstva tak ako ho poznali vo svojom okolí . V čase Vianoc pás malieb upevňovali v mešťanských i baníckych domácnostiach na okraj dosky, na ktorej bol rozložený figurálny betlehem. S betlehemami súvisí aj rozvoj rezbárstva, ktorému sa venovali baníci vo voľnom čase, ale najmä baníci postihnutý úrazmi v bani. Od konca 19. storočia bolo podchytené rezbárskou školou v Piargu (Štiavnické Bane), ktorá však časom stierala individuálny prejav jednotlivých tvorcov. Banícku tematiku rozvíjali rezbári v modeloch baní, ktoré sa vkladali aj do fliaš. Pri ich tvorbe využívali aj miestne minerály. Pre náročnosť tejto práce dostali názov fľaše trpezlivosti. Ženy baníkov sa venovali výrobe čipiek na predaj, tzv. baníckej čipke. Charakteristické pre región boli hodrušské čipky.
Hrnčiarska výroba sa zachovala v Pukanci. Dielňa majstra Franka bola vybudovaná v 2. polovici 19. storočia a patrí k posledným dokladom dlhoročnej vyspelej hrnčiarskej tradície v kedysi významnom baníckom a remeselníckom mestečku. Okrem hrnčiarov do súčasnosti pracujú v Pukanci aj debnári. Hrnčiarstvo bolo rozvinuté tiež v Beluji a Prenčove. Banská Štiavnica bola strediskom výroby známych hlinených fajok.
Kameň sa používal na stavby, osobitým dokladom kamenárskej práce sú skladovacie priestory a celé príbytky vytesané do skaly v Brhlovciach. Sú posledným existujúcim reprezentantom ľudových stavieb tohto druhu na Slovensku. Dovedna ide o 45 obydlí vyhĺbených do tufových svahov. Viaceré sú dodnes obývané, niektoré slúžia ako komory, letné kuchyne a dielničky. Tu bola rozvinutá aj výroba kamenných architektonických článkov a náhrobníkov.
Z remesiel bolo rozšírené najmä obuvníctvo a výroba čižiem, v Krupine a v Pliešovciach kožušníctvo a v Bátovciach klobučníctvo. V Plachtinciach sa vyrábali košíky. Vyspelé rezbárske techniky sa v Honte prejavili najmä na nábytku. Často sa vyrábal z ovocného dreva, ktoré svojou farebnosťou inšpirovalo výrobcov k technike intarzie. Osobitou formou ľudovej tvorivosti v Sebechleboch je zhotovovanie svadobných koláčov – radostníkov, vyzdobených figúrkami z cesta, stuhami a papierovými kvetmi.
Ľudový odev baníckych oblastí bol ovplyvnený remeselnou výrobou a mestskou kultúrou, ktorá smerovala k stieraniu regionálnych osobitostí. V Banskej Štiavnici pracovali filigránske dielne, ktoré na prelome 19. a 20. storočia obohacovali ženské odevy o strieborné šperky. Takáto výzdoba bola špecifická najmä pre odev evanjelických žien a rozšírená bola najmä v obciach osídlených maďarskými kalvínmi.
Popri baníckej čipke bola v Honte rozšírená aj sedliacka čipka, ktorou sa spájali pásy tkanín. O propagáciu hontianskych výšiviek a čipiek sa zaslúžil nestor slovenskej muzeológie Andrej Kmeť, ktorý v rokoch 1865–1906 pôsobil v Prenčove ako kňaz. Hontianske výšivky a čipky boli vystavené vo Viedni roku 1873 a na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe roku 1895.
V oblasti Krupinskej planiny je lazové osídlenie. V severnejších a hornatých oblastiach regiónu sa domy stavali prevažne z kameňa. V južných oblastiach je koncentrácia hlinených domov. Do prelomu 18. a 19. storočia sa v Honte využívalo ako stavebný materiál aj drevo, steny boli omazané a obielené. Vino-hradnícka osada v chotári obce Sebechleby, nazývaná Stará Hora, je rezerváciou ľudovej architektúry.
Zručnosť miestnych staviteľov sa prejavila aj pri stavbách drobnej sakrálnej architektúry, zachovali sa drevené zvonice z 18. a 19. Storočia.
Mestské obyčaje baníckych oblastí sú špecifické sever regiónu. Každoročne v septembri sa tu uskutočňuje tzv. „Salamander“ – banícke slávnosti, ktoré sa konajú začiatkom septembra pri príležitosti Dňa baníkov. Z rozprávačskej tradície sú zaujímavé povesti o Sitne, rozprávanie o šibalských kúskoch Geľa Sebechlebského a osobitosťou sú najmä anekdoty baníkov o štiavnickom Náckovi.
Najobľúbenejší a najrozšírenejší hudobný nástroj v Honte boli gajdy, tiež heligónka, citara a šesťdierková píšťalka. Osobitné miesto v spevnom repertoári majú tiež piesne a tance hrnčiarov v Pukanci, resp. banícke piesne v Banskej Štiavnici.
Banská Štiavnica a jej okolie je z kultúrno-historického i prírodného hľadiska vyhľadávanou turistickou oblasťou. Mestská pamiatková rezervácia je od roku 1993 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
