hlina

Hlina je bežný názov pre ílovité horniny. Reziduálne ílové horniny vznikajú zvetrávaním hornin. Premiestnené ílovité horniny súzložené z klasických ílovitých minerálov, ktoré sú do sedimentačnej pánve prenášané už v hotovej forme.Podľa miesta vzniku poznáme ílovité horniny kontinentálne a morské.Premiestnené ílové horniny sa vyskytujú na všetkých kontinetoch, tvoria významné ložiská a sú väčšinou priemyslovo využívané. Hrnčiarske, keramické hliny- íly vznikli prirodzeným naplavovaním rôznych segmentov hornín a minerálov a vyskytuje sa na väčšine povrchu Zeme najmä v oblastiach kde v predchádzajúcich geologických obdobiach sa nachádzali moria a jazerá.Najkvalitnejšie ílovité horniny sa ukaldali v sladkovodných jazerách. Riečne íly, ktoré sa usadili v korytách riek v stredných a dolných častiach tokov ako i na riečnych terasách sú nedostatočne vytriedené a osahujú prachovú a piesčitú prímes.

Ílovité hliny patria medzi suroviny, ktoré človek dokázal využiť na skvalitnenie svojho života a práce už v ranných štádiách svojho vývoja, ba môžeme povedať, že bola surovinou podieľajúcou sa na formovaní kultúrneho rozvoja ľudstva. Od rozoznávania jej vlastností a ich využitie v surovom stave cez jej premenu ohňom na krehké vode odolné nádoby. Od výzdoby vyškrabávaním pôvod, ktorého kladú niektorí odborníci do súvislosti s prvotným vznikom nádob spôsobom vymazávania hlinou prútených košov a následného vypaľovania po zložité technologické postupy využívania farebných vlastností kysličníkov kovov pri ich premene v rôznych teplotách vypaľovania. Od prostej hrnčiarskej hliny cez zložitejšie kombinácie kombinácii hlín rôzne kvality a zloženia k porcelánu až po technickú keramiku, ktorej vlastnosti docenia vari až budúce generácie. Človek sa snažil a snaží pokryť konkrétne potreby praktického života a práce optimálnym tvarom a veľkosťou nádob, optickou i technickou kvalitou črepu. Hlinené nádoby sprevádzali človeka od narodenia po smrť, od hrkálok, mištičiek a tanierikov, hračiek a zvukových nástrojov cez zásobnice na zrno, olej, vodu , víno, hrnce na varenie a pečenie, stolovací riad rôznych funkcií a tvarov až po urny na uloženie popola alebo hlinené truhly- tomby prvých kresťanov. Aj dnes nás životom sprevádzajú výrobky z hliny . Zjemňujú technické prostredie nášho života, vyvolávajú v nás pocity tepla a blízkosti materiálu. Obľuba tradičnej hlinenej keramiky nespočíva len v jej emocionálnej väzbe na minulosť, ale i v jedinečných vlastnostiach, ktoré nám iné materiály nedávajú . Jednotlivé centrá keramickej výroby mali a majú svoje špecifiká obľuby tvarov i dekóru. Podľa archeologických nálezov keramiky predpokladáme obchodné vzťahy i kultúrne vplyvy jednotlivých výrobných i politických centier, či už sú to terakotové nádoby otomanskej kultúry v náleziskách na východnom Slovensku, keramika z antického Grécka alebo rímskej ríše, habánska keramika z južnej Moravy a západného Slovenska, huculské maľované kachlice či pozdišovské mliečniky. Na výrobu keramiky bol a aj dnes je potrebný súbor technických a technologických vedomostí, technické zázemie a výrobné skúsenosti, preto je jej učenie viazané na bezprostredný kontakt majstra s učňom. Hrnčiarstvo patrí k remeselným špecializáciám, pri ktorom môžeme hovoriť ako o tradičnom remesle nie len v zmysle použitého materiálu, tvaru, techniky výroby či technológie a dekóru, ale v zmysle bezprostredného prenosu informácií z otca na syna z učiteľa na žiaka. Hľadanie nových ciest pri využívaní starých skúseností aplikuje hrnčiarstvo a keramická výroba počas celej svojej histórie a je len samozrejmé, že hľadanie sa neskončilo používaním nádob z umelých hmôt, práve naopak, estetická a emocionálna rovina, ktorou disponujú hrnčiarske a keramické výrobky, hľadanie jej miesta v súčasnom živote umocňuje.