hámorníctvo

hámorníctvo
– remeselná a manufaktúrna výroba železného alebo medeného tovaru v hámroch.

Pojmom hámorníci sa označovali rozličné profesie a stupne výrobno-spoločenskej hierarchie. Patrili k nim šteliari, šafári, skujňovací, vykúvací, cánoví (vyrábajúci ťahané železo) majstri, kováči a kuriči. V kováčskej dielni pracoval majster, starší a mladší tovariš, učeň, majster klincovne, klinciari, tesár a výrobca mechov. Špecializácie a kvalifikácie sa menili s prehlbujúcou sa deľbou práce a so zavádzaním nových technologických postupov.

Šteliar (gverk) bol majiteľ alebo nájomca železiarskej pece a vykúvacieho zariadenia. Zaobstarával suroviny potrebné na železiarsku výrobu (rudu, drevo, drevené uhlie, kameň na stavbu pecí, hlinu na ich vymazávanie a pod.), riadil výrobu a obchodoval s vyrobeným železom. Šafár bol správcom hámrov, prípadne celej železiarne, ktoré vlastnili bohatší podnikatelia alebo zemepáni. Šteliari mali cech v Muránskej doline. Artikuly cechu podľa starších obnovil roku 1585 Július Herberstein, kráľovský kapitán Muránskeho hradu. Cech vyvíjal činnosť do roku 1808, potom ho nahradila železiarska spoločnosť Unia. Hámornícky cech bol v 17. storočí aj v Dobšinej a v Medzeve, kde ho založili hámroví kováči, a pretrval do 19. storočia. Roku 1895 vzniklo v Medzeve Družstvo výrobcov železného a oceľového tovaru. Najdlhšie (do roku 1962) sa tam udržalo aj hámrové kováčstvo.