Gemer-Malohont
Gemer a Malohont na juhu ho ohraničuje štátna hranica s Maďarskom, cez ktorú bývalá Gemerská župa mierne presahovala. Súčasťou Gemera bola aj časť Horehronia od Polomky na východ. Horehronie sa administratívne delilo medzi Zvolenskú a Gemerskú župu, predstavovalo osobitý kultúrny celok. Od roku 1803 bolo ku Gemeru pričlenené územie Malohontu, ktorý bol pôvodne súčasťou Hontianskej župy. Tvorí západnú časť regiónu s centrom v Rimavskej Sobote. Územie Gemera a Malohontu je prevažne hornaté a lesnaté.
V Gemeri a Malohonte popri Slovákoch malo významné zastúpenie aj Maďari a Nemci, ktorí tu zakladali banícke osady. Maďarské obyvateľstvo tvorilo jadro tzv. palóckeho osídlenia, ktoré sa tiahlo až do Hontianskej župy. Od 15. storočia hornaté časti Gemera a takmer celé Horehronie boli kolonizované na valaskom práve. V mnohých obciach Gemera žijú Rómovia. Do polovice 20. storočia sa za-oberali košikárstvom, výrobou metiel a rohoží, kováčstvom, boli a sú medzi nimi aj dobrí muzikanti. Obyvateľstvo zdecimovali turecké vpády, stavovské povstania a epidémie, v 17. a 18. storočí bol Gemer dejiskom náboženských nepokojov. Napriek tomu bol hospodársky a kultúrne jednou z najrozvinutejších oblastí Slovenska, ale i Uhorska. V Gemeri existovala stáročná migrácia na Dolnú zem spojená s trhovníctvom, obchodovaním a s poľnohospodárskymi prácami. Najväčší pohyb nastal v čase žatvy.
Z konfesionálneho hľadiska sú na Gemeri významnejšie zastúpené protestantské náboženstvá – evanjelické a. v. a na juhu medzi obyvateľmi maďarskej národnosti reformovaná cirkev – kalvíni.
V severných oblastiach v okolí Dobšinej a na hornom toku rieky Slanej sa rozvinulo baníctvo a popri ňom aj hutníctvo a sklárstvo. V 19. storočí bola na území Gemera najväčšia koncentrácia baní v Uhorsku. Vznikali tu prvé železiarske spoločnosti, ktoré patrili k najväčším výrobcom surového železa v Uhorsku. So stavbou slovenských pecí súviselo aj furmanstvo, s ťažbou rudy súvisel aj rozvoj kovospracujúcich remesiel. Jelšava vynikala výrobou zvoncov zo železného plechu. V roku 1892 tu vzniklo zvonkárske živnostenské družstvo. Jelšavské zvonce sa vyvážali na maďarskú pustu aj na Balkán. Na území bývalého Malohontu bol väčší počet sklární (Utekáč, Kokava nad Rimavicou, Rimavská Lehota, Zlatno).
Hlavným zamestnaním obyvateľov obcí juhozápadnej časti Gemera a Malohontu bolo poľnohospodárstvo. Gemer patril medzi najvýznamnejšie ovocinárske oblasti Slovenska. V horských oblastiach bol hlavným hospodárskym odvetvím chov oviec a dobytka. Mimo intravilánu vznikali sezónne sídla zvané kolešne. S chovom dobytka súviselo i rozvinuté garbiarstvo.
Chov oviec mal vplyv aj na ľudovú výrobu pastierov. Gemerské črpáky predstavujú osobitý typ. Nádoba i ucho sú z jedného kusa, sú vyššie, kónického tvaru, málo zdobené. Na zhotovovanie huslí a fujár sa špecializovali obyvatelia Klenovca. V Kyjaticiach vyrábali súseky zdobené rytým ornamentom. V prvej polovici 20. storočia sa tu špecializovali na výrobu hračiek a drobných spomienkových predmetov. Tzv. „palócky nábytok“ bol známy v maďarskej jazykovej oblasti.
Pre oblasť stredného Gemera bola charakteristická hrnčiarska výroba. Vďaka kvalitnému materiálu pracovali hrnčiari vo viac ako 35 lokalitách. Hlinu z gemerských ložísk prepravovali priekupníci až na Dolnú zem, napríklad do Sarvaša. Najlepšie meno mali aj medzi samotnými hrnčiarmi Šivetice. Významné hrnčiarske osobnosti pochádzali aj z Držkoviec. Začiatkom 20. storočia bolo v tejto obci okolo 50 hrnčiarov. Okrem riadu vyrábali aj strešné škridle. Riad rozvážali až na Podkarpatskú Rus, kde výrobky vymieňali za vlnené odevné časti, najmä guby.
Regionálny význam presiahli gemerskí brdári a voštinári zo západnej časti regiónu – z Budikovian, Drienčan, Hostišoviec, Lipovca, Ostrian, Papče, Sáse, Striežoviec a ďalších. Brdo bolo súčiastkou krosien, ktorou sa prirážala utkaná niť k už natkanému plátnu. Voštinári vykupovali včelie plásty, získavali z nich vosk a predávali ho formou podomového obchodu spolu s brdami a inými drevenými výrobkami. Ďalším druhom výroby charakteristickej pre Gemer bolo dechtárstvo. V remeselníckych mestečkách sa sústreďovali kožušníci, garbiari, tkáči, plátenníci a súkenníci. V širokom okolí boli známe práce čipkárok zo Štítnika a Rejdovej. Čipky sa uplatnili najmä na predĺžených, až po plecia visiacich čelenkách čepcov zo stredného Gemera, čo im dodáva regionálnu osobitosť.
Pre rejdovský odev sú charakteristické kupované materiály – kvetovaná sukňa, oplecká s rukávmi z jemných materiálov a lajblík zdobený bielym šnurovaním. Muži nosili vyšívané kožúšky bez rukávov. Rejdová bola v rámci regiónu známym strediskom kožušníckej výroby. Jelšava sa preslávila výrobou gúb, z ktorých sa šili plášte. Tradičnú výrobu sa podarilo uchovať v Klenovci.
Ľudové staviteľstvo Gemera určujú rozdielne prírodné podmienky. Na se-verozápade územia prevládala drevená architektúra, v južnejších oblastiach sú domy murované, zdobené slohovými stavebnými prvkami. Drevený kostol z roku 1786 stál v Selciach pri Rimavskej Sobote, odkiaľ ho preniesli do obce Dúžava. Ľudové stavby zvoníc pochádzajú zo 16. až 19. storočia. K tradičnému kultúrnemu prejavu treba prirátať drevené kalvínske stĺpové náhrobníky.
Z gemerských obyčají je pozoruhodné napríklad chodenie s betlehemom sprevádzané betlehemskou hrou, zvanou gubajka. Z okolia Kobeliarova sa zachovali zbojnícke povesti, ktorých hlavným hrdinom je gemerský zbojník Mišo Vdovec. Tanečný a hudobný folklór Gemera a Malohontu má niekoľko odlišných oblastí. Osobitý hudobno-tanečný prejav je v kokavskej oblasti.
Z konfesionálneho hľadiska sú na Gemeri významnejšie zastúpené protestantské náboženstvá – evanjelické a. v. a na juhu medzi obyvateľmi maďarskej národnosti reformovaná cirkev – kalvíni.
V severných oblastiach v okolí Dobšinej a na hornom toku rieky Slanej sa rozvinulo baníctvo a popri ňom aj hutníctvo a sklárstvo. V 19. storočí bola na území Gemera najväčšia koncentrácia baní v Uhorsku. Vznikali tu prvé železiarske spoločnosti, ktoré patrili k najväčším výrobcom surového železa v Uhorsku. So stavbou slovenských pecí súviselo aj furmanstvo, s ťažbou rudy súvisel aj rozvoj kovospracujúcich remesiel. Jelšava vynikala výrobou zvoncov zo železného plechu. V roku 1892 tu vzniklo zvonkárske živnostenské družstvo. Jelšavské zvonce sa vyvážali na maďarskú pustu aj na Balkán. Na území bývalého Malohontu bol väčší počet sklární (Utekáč, Kokava nad Rimavicou, Rimavská Lehota, Zlatno).
Hlavným zamestnaním obyvateľov obcí juhozápadnej časti Gemera a Malohontu bolo poľnohospodárstvo. Gemer patril medzi najvýznamnejšie ovocinárske oblasti Slovenska. V horských oblastiach bol hlavným hospodárskym odvetvím chov oviec a dobytka. Mimo intravilánu vznikali sezónne sídla zvané kolešne. S chovom dobytka súviselo i rozvinuté garbiarstvo.
Chov oviec mal vplyv aj na ľudovú výrobu pastierov. Gemerské črpáky predstavujú osobitý typ. Nádoba i ucho sú z jedného kusa, sú vyššie, kónického tvaru, málo zdobené. Na zhotovovanie huslí a fujár sa špecializovali obyvatelia Klenovca. V Kyjaticiach vyrábali súseky zdobené rytým ornamentom. V prvej polovici 20. storočia sa tu špecializovali na výrobu hračiek a drobných spomienkových predmetov. Tzv. „palócky nábytok“ bol známy v maďarskej jazykovej oblasti.
Pre oblasť stredného Gemera bola charakteristická hrnčiarska výroba. Vďaka kvalitnému materiálu pracovali hrnčiari vo viac ako 35 lokalitách. Hlinu z gemerských ložísk prepravovali priekupníci až na Dolnú zem, napríklad do Sarvaša. Najlepšie meno mali aj medzi samotnými hrnčiarmi Šivetice. Významné hrnčiarske osobnosti pochádzali aj z Držkoviec. Začiatkom 20. storočia bolo v tejto obci okolo 50 hrnčiarov. Okrem riadu vyrábali aj strešné škridle. Riad rozvážali až na Podkarpatskú Rus, kde výrobky vymieňali za vlnené odevné časti, najmä guby.
Regionálny význam presiahli gemerskí brdári a voštinári zo západnej časti regiónu – z Budikovian, Drienčan, Hostišoviec, Lipovca, Ostrian, Papče, Sáse, Striežoviec a ďalších. Brdo bolo súčiastkou krosien, ktorou sa prirážala utkaná niť k už natkanému plátnu. Voštinári vykupovali včelie plásty, získavali z nich vosk a predávali ho formou podomového obchodu spolu s brdami a inými drevenými výrobkami. Ďalším druhom výroby charakteristickej pre Gemer bolo dechtárstvo. V remeselníckych mestečkách sa sústreďovali kožušníci, garbiari, tkáči, plátenníci a súkenníci. V širokom okolí boli známe práce čipkárok zo Štítnika a Rejdovej. Čipky sa uplatnili najmä na predĺžených, až po plecia visiacich čelenkách čepcov zo stredného Gemera, čo im dodáva regionálnu osobitosť.
Pre rejdovský odev sú charakteristické kupované materiály – kvetovaná sukňa, oplecká s rukávmi z jemných materiálov a lajblík zdobený bielym šnurovaním. Muži nosili vyšívané kožúšky bez rukávov. Rejdová bola v rámci regiónu známym strediskom kožušníckej výroby. Jelšava sa preslávila výrobou gúb, z ktorých sa šili plášte. Tradičnú výrobu sa podarilo uchovať v Klenovci.
Ľudové staviteľstvo Gemera určujú rozdielne prírodné podmienky. Na se-verozápade územia prevládala drevená architektúra, v južnejších oblastiach sú domy murované, zdobené slohovými stavebnými prvkami. Drevený kostol z roku 1786 stál v Selciach pri Rimavskej Sobote, odkiaľ ho preniesli do obce Dúžava. Ľudové stavby zvoníc pochádzajú zo 16. až 19. storočia. K tradičnému kultúrnemu prejavu treba prirátať drevené kalvínske stĺpové náhrobníky.
Z gemerských obyčají je pozoruhodné napríklad chodenie s betlehemom sprevádzané betlehemskou hrou, zvanou gubajka. Z okolia Kobeliarova sa zachovali zbojnícke povesti, ktorých hlavným hrdinom je gemerský zbojník Mišo Vdovec. Tanečný a hudobný folklór Gemera a Malohontu má niekoľko odlišných oblastí. Osobitý hudobno-tanečný prejav je v kokavskej oblasti.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
