drotárstvo

Vznik tohto vandrovného zamestnania v 18. a 19. storočí podnietili hospodársko-sociálne pomery v najchudobnejších kopaničiarskych oblastiach Slovenska. Kolískou drotárstva bolo okolie Trenčína a Kysuce, odkiaľ v 18. storočí odchádzali muži za prácou do železných hút v Čechách a Sliezsku. Tam získané vedomosti o vlastnostiach drôtu neskôr využili pri drôtovaní. Podľa štatistiky bolo na Slovensku roku 1884 až 1 110 drotárov, roku 1910 ich bolo 985 a roku 1930 trochu menej – 887. Ich počet sa v čase najväčšieho rozmachu drotárstva odhaduje na 5 000 – 10 000. Spôsob života v drotárskych obciach poznačila absencia mužov v hospodárstve, spoločenskom i rodinnom živote, lebo drotári prichádzali domov z vandroviek po cudzine len raz za dva-tri roky (ťažké poľnohospododárske práce vykonávali často ženy; mimomanželské sexuálne styky sa hodnotili tolerantnejšie). Drotárstvo ovplyvňovalo i charakter obradov: veľa obyčajov a magických úkonov sa viazalo k odchodu drotárov do sveta a k zaručeniu úspechu vandrovky. Koncom 19. storočia bolo na severozápadnom Slovensku viac než 150 drotárskych obcí. Okrem nich sa nachádzali drotárske obce i na Spiši, v Šariši a v okolí Nitry.

Pôvodne drotári opravovali hrnčiarsky riad haftovaním – prevlečením drôtu cez dierky. Venovali sa opravám hlineného a plechového riadu, neskôr aj výrobe pascí na myši, košíkov z drôtu, rôznych doplnkov do kuchyne a bývania, výrobkom z plechu. V súvislosti s výrobou nosných konštrukcií kvetinových výzdoby pri pohreboch, slávnostiach i v parkovej úprave sa rozvinula aj výroba objektov, ktoré sa zdokonaľovaním techník vyvinuli na samostatný výtvarný prejav špecifický pre slovenské drotárstvo. Touto činnosťou sa zaoberali najmä na Kysuciach a v podjavorníckych obciach na Považí. Drotárstvo a plechárstvo bolo v minulosti doplnkovým, ale niekedy aj hlavným zamestnaním v niektorých obciach severného Spiša.