domácka výroba

domácka výroba
– zhotovovanie predmetov a potrieb výrobcom v jeho obydlí na vlastné použitie alebo ako jeho hlavné, vedľajšie či doplnkové zamestnanie.

Pre túto činnosť, v ktorej výrobcovi často pomáhali príslušníci rodiny, sa v minulosti používal a čiastočne je i v súčasnosti bežný celý rad ďalších viac-menej nepresne vymedzených názvov, ako ľudový priemysel, ľudová výroba, ľudovoumelecký priemysel, domáca alebo podomácka výroba, domácky priemysel, prípadne domáci priemysel, domáca či domácka práca atď. O presné definovanie jednotlivých pojmov sa usiloval národohospodár Ing. Peter Zaťko roku 1931 v práci Domácka výroba najmä na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Termín domácka výroba použil ako nadradený pre živnostenskú výrobu uskutočňovanú dvoma spôsobmi: formou domáckeho priemyslu, kde výrobca pracuje vo vlastnej réžii, a formou domáckej práce, kde výrobca pracuje na účet podnikateľa, továrnika, obchodníka, pričom styk s podnikateľom udržiava priamo alebo pomocou sprostredkovateľa (nákladnícky systém, faktorstvo).

Domácka výroba sa vyvinula zo zhotovovania produktov pre vlastnú potrebu a potrebu rodiny. Zdokonaľovaním nástrojov i techniky a využívaním blízkych surovín výrobcovia vyrábali viac, ako sami spotrebovali, a svoje výrobky využívali na výmenu za iné, prípadne sa zameriavali na špecializované služby panstvu v tzv. služobných osadách raného stredoveku. Svedčia o tom viaceré zamestnanecké názvy jestvujúcich i zaniknutých obcí na Slovensku (Štitáre, Žemliare, Kováčová, Plachtince, Hrnčiarovce a ďalšie). Špecializované výrobky poddaných feudál nielen používal pre svoju potrebu, ale ich aj predával. V stredovekých mestách, napr. v Bardejove, domácki výrobcovia tkali pre kupcov plátno, meštianske a sedliacke ženy priadli priadzu. Najväčší význam nadobúdala domácka výroba v období neskorého feudalizmu, keď najmä výroba plátna bola v horských a podhorských oblastiach významným zdrojom doplnkového zárobku (plátenníctvo).

K špecializácii a zvýšenej produkcii domáckej výroby prispel vznik manufaktúr, pre ktoré v 18. a začiatkom 19. storočia podomácky pracovali tisícky výrobcov v mestách i na vidieku. V začiatkoch manufaktúrnych pradiarní v prvej polovici 18. storočia pracovalo pre ne na Slovensku asi 1 500 pradiarov. Ich počet sa v druhej polovici 18. storočia zvyšoval. Len šaštínska kartúnka, ktorá mala vedúce postavenie medzi slovenskými manufaktúrami, roku 1770 zamestnávala asi 8 600 pradiarov a ich počet spolu s česačmi vzrástol roku 1809 až na 13 000.

Strojové pradenie domácku výrobu postupne redukovalo, koncentrovalo ju priamo do výrobní. Zavádzaním parných strojov premieňalo v dôsledku slabo rozvinutého priemyslu celý rad odvetví, kde sa výroba ďalej zabezpečovala podomácky, pričom v niektorých odvetviach a regiónoch bola domácka výroba jedinou možnosťou zárobku pre zvyšujúci sa počet obyvateľstva, ktoré poľnohospodárstvo nestačilo vyživiť. Najviac pracovníkov bolo zamestnaných v textilných odvetviach. Na Spiši, Orave, v Šariši, Gemeri, Liptove a vo Zvolenskej stolici vyrobili ešte na začiatku 20. storočia 12 miliónov lakťov plátna ročne, čo predstavovalo 3/5 jeho celej výroby v krajine.

Dôležitým odvetvím domáckej  výroby bolo čipkárstvo, ktorým sa zaoberali banícke ženy, od druhej polovice 19. storočia narastal význam výšivkárstva. K ďalším odvetviam domáckej výroby patrilo zhotovovanie drevených predmetov v horských a podhorských obciach a výroba hlineného riadu. Táto produkcia mala odbyt v mieste výroby, v nížinných oblastiach Uhorska i na Balkáne.

Od polovice 19. storočia sa výrobcovia stávali čoraz závislejší od obchodného kapitálu. Domáckych výrobcov organizovali faktórie (vedené faktormi), od druhej polovice 19. storočia ich popri jednotlivcoch organizoval aj štát prostredníctvom obchodných a priemyselných komôr a špecializovaných inštitúcií, ako boli rôzne regionálne i celoštátne spolky a družstvá. Jedným z nich bola napríklad Izabella.

Na začiatku 20. storočia sa o domáckych výrobcov zaujímala aj národná buržoázia a založila na ich organizovanie Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, ako aj Lipu, účastinnú spoločnosť pre napomáhanie ľudového priemyslu slovenského. Po prvej svetovej vojne vznikla s podobnými zámermi Detva, neskôr Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby. Štatistika z roku 1884 zaznamenala na Slovensku do 117 000 domáckych výrobcov, roku 1930 asi 103 000, z ktorých 19 000 pracovalo na odpredaj a 84 000 pre vlastnú potrebu. Po druhej svetovej vojne vykonávali domácki výrobcovia dohodnuté práce na základe pracovnej zmluvy s príslušnou organizáciou pre ňu doma.

Domácka výroba sa vykonáva aj v rámci výrobných družstiev a Ústredia ľudovej umeleckej výroby, prípadne sa ňou zaoberajú jednotlivci.

Domácka výroba zameraná na rôzne druhy tradičnej výroby, prevažne z prírodných materiálov, sa označuje názvom ľudová výroba alebo ľudová umelecká výroba. Problematikou domáckej výroby (jednotlivými oblasťami alebo komplexne) sa  okrem P. Zaťka zaoberali P. Stano, A. Pranda, E. Marková, J. Paličková a iní.