čižmy

čižmy
(buty, holénky, škorne, štíble) – vysoká kožená mužská i ženská obuv remeselnej výroby.

Pôvodne obuv tureckých jazdcov, ktorú v 15. – 16. storočí prevzalo uhorské vojsko a šľachta. Písomné a ikonografické pramene zo 17. – 18. storočia dokladajú čižmy už aj u mešťanov, ba aj sedliakov (zákazy a nariadenia o odeve poddaných). Šili ich špeciálni obuvníci, čižmári (čižmárstvo). Postup výroby bol zložitejší ako pri podradnejších botách, hoci forma bola podobná (podošva s opätkom, zvršok, holeň či sára siahajúca do pol lýtok alebo pod kolená). Materiálom bola hovädzia, teľacia, konská alebo kozia koža v čiernej, žltej, červenej (safián, kordován, karmazín) farbe. Na podšívanie holení sa používala barania, teľacia, kozia a jelenia koža a plátno. Starší typ čižiem mal šitú podošvu a nižšie mäkké holene s dvomi bočnými švami. Pre ženy sa šili z mäkkej, často červenej kože (kordovánky, karmazinky, šagrinky, čižmy kozlové, škorne). Od polovice 19. storočia sa začali nosiť aj čižmy s klincovanou podošvou a s tvrdými, vystuženými holeňami, často iba s jedným, zadným švom. Mäkká koža v priehlavku sa skladala do záhybov (harmonikové, rancované, spúšťacie, kasané čižmy). Opätky boli vyššie (u žien 3 – 4 cm, kalichovité), podbité obvykle podkovami. Nad opätkom bol kovový alebo kožený výstupok (tzv. pupok), ktorý uľahčoval vyzúvanie. Holeň bola vpredu v strede srdcovito vykrojená, lemovaná spleteným remencom ukončeným koženým gombíkom alebo strapcom (čižmy na srdce). Čižmy boli na zvršku a na holeniach vyzdobené farebným štepovaním alebo vybíjané kovovými ringlami. Boli čiernej farby, iba niekde (stredné a východné Slovensko – Šariš, Abov) pretrvávali do začiatku 20. storočia ženské sviatočné červené čižmy. V 19. storočí boli príležitostným doplnkom mužských čižiem na celom Slovensku ostrohy. Do čižiem sa nohy ovíjali plátennými onucami.

Čižmy boli takmer výlučne súčasťou sviatočného odevu mužov a žien, u detí boli ojedinelé. Ako najnákladnejší druh ľudovej obuvi boli v 19. storočí súčasťou výbavy nevesty. Mládež ich obvykle dostala až po dosiahnutí dospelosti, prípadne si ich kupovala až z prvých zárobkov. Zo šetrnosti sa obúvali až pred vstupom do kostola alebo pred príchodom do mesta, na jarmok a pod. Aj na tanec bolo nosenie čižiem v minulosti výnimkou. Jeden pár čižiem neraz slúžil po celý život a bol i predmetom dedenia. V niektorých regiónoch severozápadného a stredného Slovenska (Kysuce, okolie Zvolena) sa začali nosiť až koncom 19. storočia, inde absentujú vôbec (okolie Čičmian, goralská oblasť, Novohrad). Všeobecne sa v ľudovom odeve udržali do polovice 20. storočia, pričom staré formy nahradili novšie (ženské čižmy z hnedého alebo čierneho boxu, s plochým širokým opätkom). Po zániku špecializovaných čižmárov ich šili miestni obuvníci alebo sa kupovali továrenské výrobky.

Materiál:
Remeselná skupina: