čižmárstvo

čižmárstvo
– remeselná špecializácia zameraná na výrobu čižiem.

Čižmy (kožená obuv s vysokými sárami) sa zhotovovali spravidla z červenej alebo hnedej kože (karmazín, safián), ktorá sa k nám dovážala aj z Balkánu. Názov čižmár bol prevzatý zo srbčiny a chorvátčiny. Čižmy zdobené ostrohami, strapcami, lemovaním, vyšívaním prišli do módy v období tureckých vojen a pôvodne boli obuvou vysokej šľachty, zemanov a mešťanov. Inú obuv s vysokými sárami, tzv. štíble, zvyrábali  jednoduchej čiernej kože ševci.

Čižmárstvo vzniklo na Slovensku v 16. storočí odčlenením sa od ševcovstva a v dôsledku stúpajúceho dopytu po výrobkoch. Prvý čižmársky cech vznikol v Košiciach (1598), ďalšie v Bratislave (1602), Komárne (1607), Moldave nad Bodvou (1610), Trnave (1613), Nitre (1618), Jelšave (1628), Leviciach (1629), Trenčíne, Rožňave, Banskej Bystrici (1630). Do polovice 18. storočia bolo založených 99 cechov. V 18. a 19. storočí sa nosenie čižiem rozšírilo i medzi ľudom a čižmári sa stali najpočetnejšími remeselníkmi. Roku 1828 bolo v Komárne, Brezne, Leviciach, Lučenci, Košiciach, Bratislave a Kysuckom Novom Meste vyše 50 čižmárskych majstrov, v ďalších 7 mestách vyše 40. Roku 1890 bolo v župách na území Slovenska 7 329 čižmárskych dielní, v ktorých pracovalo 4 167 pomocníkov a učňov. Najviac dielní bolo v Nitrianskej (1 195), Bratislavskej (1 013), Gemerskej (710), Zemplínskej (520), Novohradskej (486), Tekovskej (456), Abovskej (424) a Komárňanskej župe (408). Sústredenie čižmárstva v oblastiach obývaných maďarským etnikom alebo početným zemianstvom, v okolí banských miest, menej na západnom Slovensku, je historickým javom závislým od regionálnych krojových a odevných špecifík. Po zrušení cechov vznikli v rokoch 1873 – 1880 čižmárske spolky v Pukanci, Slovenskej Ľupči, Jelšave, Revúcej, Lučenci, Kežmarku, Brezne, Dunajskej Strede, Hlohovci, Modre, Šamoríne, vo Zvolene, v Trnave, Senci, Seredi, Prešove a v Spišskom Podhradí. Za prvej Česko-slovenskej republiky existovali čižmárske spolky v Pukanci, Rožňave, Novej Bani, Nových Zámkoch atď. Založený bol tiež Krajinský zväz obuvníkov, zvrškárov a čižmárov pre Slovensko (1924).

Znakom čižmárov bola čierna čižma v zlatom štíte, ich patrónom bol sv. Krišpín, ktorý sa ako vierozvest živil obuvníckym remeslom.

V pôvodnej  technológii sa používalo tzv. obrátené šitie. Sára, ktorá pozostávala z dvoch kusov, sa prišívala k podošve dvoma ihlami do polovice jej hrúbky, prevracala sa a zošívala na bokoch. Navlhčená koža sa natiahla na opätok a nechala sa uschnúť. Čižma mohla mať len jednu podošvu, preto sa nedala podbíjať. V druhej polovici 19. storočia sa pod vplyvom západoeurópskych čižmárov zmenila forma čižiem i technika výroby. Predok čižmy sa viac zaoblil, sára bola z jedného kusa a zošívala sa vzadu. Podošva sa pribíjala o priehlavok drevenými klinčekmi (kolkami), čo umožňovalo viacnásobné podbíjanie.

Čižmy ojedinele šili aj obuvníci. V prvej polovici 20. storočia sa začali používať aj stroje. Čižmárstvo postupne upadalo spolu so zanikaním ľudového a stavovského odevu, od 20. rokov minulého storočia aj v súvislosti s prenikaním lacnejšej továrenskej obuvi na trh.