čert

čert
pľuhavec, pokušiteľ, priepasnik, pekelník, zlý duch – nadprirodzená bytosť polymorfnej podoby, stelesnenie zla a pekelných síl, diabol

 Konkrétna podoba čerta, tak ako je známa v ľudovom prostredí je ale konglomerátom kresťanských i predkresťanských predstáv, kde čert zastupoval neraz starých slovanských démonov a bôžikov.
Predstavy o čertopvi sa prejavujú aj v materiálnej kultúre ako maska novšieho pôvodu v obrátenom krátkom kožuchu, s čiapkou s rožkami a so začiernenou tvárou sa vyskytuje v obchôdzkach Mikuláša, vo vianočnej hre s kozou, vo fašiangových sprievodoch a v hre o sv. Dorote. V detskom folklóre vystupuje v kolektívnej hre na anjela a čerta, nesmie chýbať v zostave postáv bábkového divadla;

V poverových predstavách má čert zásluhou apokryfnej literatúry podobu tak tradične ustálenú ako máloktorá iná bytosť.

Čert je čierny, chlpatý, má špicaté uši, rohy, dlhý kravský chvost a vidly. Vystupoval jednak

-v zoomorfnej podobe, pričom bral na seba vzhľad čierneho capa, barana, psa, kocúra, kohúta, čierneho vtáka s červenými očami atď., jednak v

-antropomorfnej podobe – ako paholok, čierny pán, lesník ap., pričom charakt. atribútom je konské či kravské kopyto.
Čert sa objavoval sa aj v iných podobách, napr. ako červená ohnivá guľa, reťaz, vzdušný vír (atmosférické javy) ap.
Čert je v ľudovej kultúre reprezentantom zlých, človeku nepriateľských síl, ktorých domovom bola noc (dokumentuje to rozprávková formula „kohút zaspieval a čert sa na kolomaž rozlial“), vychádza tiež z predstáv o svete mŕtvych.
V ľudových predstavách bol čert v spojení s ďalšími negatívnymi bytosťami, napr. so strigami a strigôňmi, kt. prepožičiaval svoju moc a učil ich čarodejníckym praktikám.
Čert pllnil rôzne želania, najmä pokiaľ sa týkali bohatstva, aj iným smrteľníkom, ak mu sľúbili dušu.
S čertom (diablom) boli v minulosti stotožňovaní aj ľudia trpiaci rôznymi duševnými chorobami, epilepsiou, spasmatickými záchvatmi. Chorobné prejavy sa vysvetľovali ako „posadnutosť diablom“ a riešili sa zaklínaním a vyháňaním diabla z tela (exorcizmus; z toho aj známa hrozba „Vyženiem ti čerta z tela!“).
Pre postavu čerta bol v ľudovom prostredí charakteristický zákaz vyslovenia jeho mena pod hrozbou, že tým sa privolá, a jeho nahrádzanie eufemizmami „ten čierny“, „ten rohatý“, príp. aj zámerné prekrúcanie a komolenie nebezpečného mena diabol („do djaska“). S tabuovými slovami tohto typu sa stretávame aj u iných démonických bytostí škodlivého charakteru.

Čert je jedna z najčastejších a najdôležitejších postáv vo folklóre. Vystupuje takmer vo všetkých folk. žánroch – rozprávke, povesti, poverovom rozprávaní, legende, anekdote, v ľud. divadle, ľud. piesni, v prísloviach, kliatbach, nadávkach.
Jeho pomenovanie sa často vyskytuje v liečiteľstve, strave, miestnych názvoch.
Predstava o čertovi v poverových predstavách a rozprávaniach, kde má skôr charakter hrozného, desivého diabla a nesie znaky démonizácie, sa výrazne líši od folklórnej tradície.
V jednotlivých jej žánroch sú zvýraznené odlišné vlastnosti čerta. Postava je zhmotnená, poľudštená, spozemštená, ba až etická. Má sympatické povahové vlastnosti a zmysel pre spravodlivosť. Rozšírené sú rozprávania o tom, ako človek uzavrel s čertom, zmluvu za cenu vlastnej duše (známe ako faustovský motív). Zachoval sa aj v úsloví „čertovi sa podpísal“ o človeku schopnom všetkého. Známy je aj starší, predkresťanský motív darovania, obetovania vlastného dieťaťa. Frekventovaný motív je aj čert-tanečník a čert-zvodca.

Vo folklórnej tradícii sa zreteľne prejavuje oslabenie predstavy diabol – čert. Čert je poľudštený, zatiaľ čo diabol démonizovaný. Na rozdiel od diabla, ktorý je bytosť hrozná a desivá, je čert väčšinou komický, hlúpy. Démonizované sú napr. poverové rozprávania. V rozprávkach vystupuje čert , ktorého človek prekabáti, vyhrá nad ním v kartách, zbije ho palicou.

Kontrastné, čierno-biele sú legendy o stvorení, o Pánu Bohu a čertovi, kde čert vystupuje ako autor napr. netopiera, vlka, osy, krupobitia.
Rozšírené sú podania o vzťahu čerta a ženy (motív Čert a Kača; príslovia: kde nemôže čert nič vybaviť, pošle starú babu; Never čertu , ani starej babe; Baba od čerta horšia). Vo výroku „Mala partu, vzal ju čert“ je uchovaná predstava, že žena sa po vydaji dostáva do spolku so zlou silou, s hriechom, s čertom.

Postava čerta sa často vyskytuje aj v anekdotách, napr. v žartovnej formule: Zdiera koza vŕbu, vlk kozu, vlka sedliak, sedliaka Žid, Žida fiškál a fiškála čert.