čepiec

čepiec
kápka, ketýš – pokrývka hlavy vydatých žien.

Tvar čepca úzko súvisel s typom ženského účesu. Zadná časť, dienko (kolko, vrštek, zadok, zadník, záplatka), pokrývala temeno a tylo. Čelo lemovala prišitá čelenka (čipka, furma, náčelník, stránka, vrch, vrštek, zúbky), ktorá bola v niektorých regiónoch (Hont, Gemer, Orava, Turiec, Liptov) dlhšia, siahala niže uší, voľne splývala alebo sa vyhla dohora (čipky, mazny, uši, záušnice). Ojedinele sa k čepcu pripevňovali samostatné vejárovité čelenky (predek – okolie Bratislavy; čelko – Šariš). Čepiec sa upevňoval zaviazaním tkanice navlečenej do spodnej časti dienka, stuhou previazanou cez čepiec (kantárik, obôcka, prednička, šnúrovačka, uzda, zamatka) a ihlicami.

Materiál a techniky zhotovovania čepcov sa rôznili regionálne aj dobovo. V 19. storočí prevažovalo domáce plátno, paličkované čipky a ich kombinácie, ojedinele sa zachoval archaický spôsob pletenia čepcov na krosienkach (okolie Trenčína, Hont, Liptov) a sieťovanie (Orava, Liptov). Na rozhraní 19. a 20. storočia sa tieto materiály a techniky nahrádzali novšími (kupovaný textil, strojová čipka, čipkoviny, háčkovanie).

Vývoj čepcov viedol v niektorých regiónoch k väčšej diferencovanosti, často v spojení so zmenou účesu. Vznikli osobitné formy čepcov – na všedné a sviatočné príležitosti, pre mladuchu a mladú ženu do určitého času po sobáši, spodný a vrchný čepiec (Tekov, Hont). Inde sa čepiec zväčšil, často pomocou lepenkových vložiek (okolie Zvolena, Horehronie). Na východnom Slovensku (Šariš, Zemplín, Abov) čepiec zanikal a namiesto neho sa rôzne upravovala šatka (chustočka, začepka). Podľa miestnych zvyklostí sa niekedy na čepiec uväzovali rôzne textílie – šatka, niekde ostával nepokrytý. Výzdoba (výšivka, čipky, nášivky zo stúh, korálikov atď.), ornamentika a farebnosť bola regionálne i lokálne rôznorodá a závisela o. i. od príležitostí a veku.

Čepiec si zhotovovali ženy samy, niektoré si čipky (i hotové čipky – Spiš, Šariš) kupovali od čipkárok alebo od priekupníkov. Na výrobu dekoratívnych sviatočných čepcov sa špecializovali niektoré ženy v dedine.

Čepiec bol povinnou súčasťou odevu vydatej ženy. S pokrytou hlavou musela chodiť aj slobodná matka, ktorú začepčili doma do čepca alebo šatky aj bez svadobného obradu. Obrad čepčenia mladuchy bol dôležitou súčasťou svadby, ktorá ako symbolický akt prežíva až do súčasnosti (čepčenie šatkou, klobúkom).

Pojem čepiec sa v jazyku folklóru ustálil vo význame znaku vydatej ženy. Napr. „V parte anjel, a čert v čepci“ (o žene po svadbe); „Dostať sa pod čepiec“ (vydať sa); „Čepiec jej nabok stojí“ (o opitej žene).

Materiál:
Remeselná skupina: