čepiec

čepiec
(kápka, ketýš) – pokrývka hlavy vydatých žien.

Tvar čepca úzko súvisel s typom ženského účesu. Zadná časť, dienko (kolko, vrštek, zadok, zadník, záplatka), pokrývala temeno a tylo. Čelo lemovala prišitá čelenka (čipka, furma, náčelník, stránka, vrch, vrštek, zúbky), ktorá bola v niektorých regiónoch (Hont, Gemer, Orava, Turiec, Liptov) dlhšia, siahala niže uší alebo voľne splývala, prípadne sa vyhla dohora (čipky, mazny, uši, záušnice). Ojedinele sa k čepcu pripevňovali samostatné vejárovité čelenky (predek – okolie Bratislavy; čelko – Šariš). Čepiec sa upevňoval zaviazaním tkanice navlečenej do spodnej časti dienka, stuhou previazanou cez čepiec (kantárik, obôcka, prednička, šnúrovačka, uzda, zamatka) a ihlicami.

Materiál a techniky zhotovovania čepcov sa rôznili regionálne aj dobovo. V 19. storočí prevažovalo domáce plátno, paličkované čipky a ich kombinácie, ojedinele sa zachoval archaický spôsob pletenia čepcov na krosienkach (okolie Trenčína, Hont, Liptov) a sieťovanie (Orava, Liptov). Na rozhraní 19. a 20. storočia sa tieto materiály a techniky nahrádzali novšími (kupovaný textil, strojová čipka, čipkoviny, háčkovanie).

Vývoj čepcov viedol v niektorých regiónoch k väčšej diferencovanosti, často v spojení so zmenou účesu. Vznikli osobitné formy čepcov – na všedné a sviatočné príležitosti, pre mladuchu a mladú ženu do určitého času po sobáši, spodný a vrchný čepiec (Tekov, Hont). Inde sa čepiec zväčšil, často pomocou lepenkových vložiek (okolie Zvolena, Horehronie). Na východnom Slovensku (Šariš, Zemplín, Abov) zanikal a namiesto neho sa rôzne upravovala šatka (chustočka, začepka). Podľa miestnych zvyklostí sa niekedy na čepiec uväzovali rôzne textílie – šatka, niekde ostával nepokrytý. Výzdoba (výšivka, čipky, nášivky zo stúh, korálikov atď.), ornamentika a farebnosť bola regionálne i miestne rôznorodá a závisela o. i. od príležitostí a veku. Čepiec si zhotovovali ženy samy, niektoré si čipky (i hotové čipky – Spiš, Šariš) kupovali od čipkárok alebo od priekupníkov. Na výrobu dekoratívnych sviatočných čepcov sa špecializovali niektoré ženy v dedine.

Čepiec bol povinnou súčasťou odevu vydatej ženy. S pokrytou hlavou musela chodiť aj slobodná matka, ktorú začepčili doma do čepca alebo šatky aj bez svadobného obradu. Obrad čepčenia mladuchy bol dôležitou súčasťou svadby a ako symbolický akt prežíva až do súčasnosti (čepčenie šatkou, klobúkom).

Pojem čepiec sa v jazyku folklóru ustálil vo význame znaku vydatej ženy, napríklad „V parte anjel, a čert v čepci“ (o žene po svadbe); „Dostať sa pod čepiec“ (vydať sa); „Čepiec jej nabok stojí“ (o opitej žene).

Materiál: