čepček

čepček

– pokrývka hlavy detí od narodenia do 3 – 4 rokov.

Čepček bol jednoduchého strihu (dienko a predná časť) sa uväzoval pod bradou. Šil sa z domáceho plátna a z kupovaných pracích látok (kartún, flanel), ozdobený bol našitými stuhami. Najozdobnejší bol čepček, v ktorom dieťa krstili, dar krstnej matky. Červená farba na čepčeku mala pôvodne magickú funkciu (proti pôsobeniu zlých síl), ostalo zvykom použiť ju aspoň vo výzdobe. Od druhej polovice 20. storočia sa kupujú čepčeky z pleteniny; na teplé dni z batistu a jemného plátna. Bývajú zdobené čipkou.


2. (klobúčik, kápka) – zvyšok blany z plodového obalu, ktorý zostal prilepený na novorodencovi. Podľa miesta, kde blana zostala, nazývala sa čepčekom (na hlave) alebo košieľkou (na tele). Podľa poverových predstáv malo byť dieťa narodené s čepčekom šťastné, malo schopnosť liečiť a podobne. Preto sa čepček sušil a starostlivo odkladal. Bol považovaný za symbol šťastia, šťastného počiatku. V tomto význame sa ustálil aj v jazyku folklóru („Začať od čepčeka “ – robiť niečo od začiatku; „Musel sa v čepčeku narodiť“ – o šťastnom človeku, dobrom osude, dobrom živote). Čepček dávali dieťaťu pri významných životných udalostiach; keď išlo prvýkrát do školy a na sobáš. Ako talizman si ho brali na vojenskú službu, na súd, na jarmok atď. Mohol sa požičiavať aj iným osobám. Verilo sa, že kto ho majiteľovi nevráti, zomrie. Podobne sa zaobchádzalo aj s „košieľkou“. V okolí Uhrovca ju pôrodná baba vyčistila a usušila, a keď dieťa dorástlo, zašili mu ju do odevu. V druhej polovici 20. storočia tieto zvyky v súvislosti s rodením v pôrodniciach postupne zanikali.
Materiál: