Pleteniu ošítok zo slamy i lubových košov sa naučil od svojho švagra Viliama Miklaša z Nitrianskych Sučian, obce, v ktorej sa v minulosti cez zimu plietlo pomaly v každom dome – či už z prútia, lubov, alebo zo slamy. Prišiel za švagrom, či by mu spravil ošítku – pre manželku na jej päťdesiatiny. On však nesúhlasil, jedine s tým, žeby si ju spravil on sám. Tak vznikla prvá ošítka Ladislava Caňa – dodnes jeho manželkou považovaná za najkrajšiu – a aj jeho láska ku košikárstvu. Práca s prírodným materiálom – so slamou a s lubmi z listnatých drevín – konvenovala jeho naturelu turistu a milovníka prírody. A taktiež pasovala k jeho povahe, ktorá nevydrží len tak nečinne sedieť, zvlášť po odchode do dôchodku. Košíky však nikdy nerobil na predaj, vždy mal košikárstvo ako koníčka, profesijný život strávil ako zámočník v Chemických závodoch v Novákoch. Ako väčšina výrobcov, aj on považuje za najnáročnejšiu fázu v procese výroby prípravu materiálu. Ražná slama, s ktorou robil, musela byť vysoká a nemlátená strojom. Nebol problém získať ju, pokiaľ sa jej v okolí pestovalo viac. Cez leto a jeseň si prichystal materiál a cez zimu plietol ošítky a podnosy. Slamu pri zhotovovaní výrobkov opletá lykom z lipy. No v posledných rokoch sa raže pestuje stále menej, a tak dnes pracuje už len so zásobami, ktoré si nahromadil aj vlastným pestovaním. Venuje sa taktiež pleteniu z lieskových lubov. Voľakedy v Nitrianskych Sučanoch košikári luby štiepali, v časoch, keď začínal Ladislav Caňo, ich už však pílili. On osobne po vyschnutí liesku píli na tenké doštičky a následne po ďalšom vyschnutí ešte raz na tenké luby, ktoré vybrúsi. Dná košíkov nerobí z lubov, ako sa robievali kedysi, ale z preglejky, čo lepšie vyhovuje stolovaciemu účelu, na ktorý sú jeho košíčky určené. Ukážky remesla predvádzal pre Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi i školy z regiónu, chodieval na miestne jarmoky. Nasledovníkov z rodiny zatiaľ nemá, hoci vnučkin manžel verbálne prejavil záujem naučiť sa jeho umeniu.