brdo

brdo – mriežkovitý nástroj na priráženie útku v osnove, ktorý súčasne určuje hustotu a čiastočne i šírku budúcej tkaniny.

Mriežkovitý nástroj na priráženie útku v osnove, ktorý súčasne určuje hustotu a čiastočne i šírku budúcej tkaniny. Pri tkaní na zvislých krosnách i pri tkaní tkaníc sa útok ubíjal paličkou, drevených alebo kovovým nožom (sekáč), príp. nástrojom v tvare hrebeňa, predchodcu brda. Starobylosť brda potvrdzuje aj samotný názov, spoločný všetkým slovanským jazykom a prevzatý aj Maďarmi (bordo). Remeselne tkáči na západe Slovenska používali aj názov paprsek, ktorý bol rozšírený v Čechách a na Morave. Brdo sa skladá z 2 párov (horných a dolných) nosných vodorovných prútov, medzi ktoré sú dratvou (smolená súkaná priadza) zachytené konce trstených, drevených (z lieskového, rakytového, klenového, borievkového a i. dreva) alebo (od konca 19. stor.) železných priečok – zubov, zubcov. Na okrajoch sú medzi prúty vsadené kobylky – ploché drevené doštičky. Hustota a šírka brda závisela od druhu tkaniny, na ktorej zhotovenie sa malo použiť. Šírka brda sa udávala počtom pásem (t. j. počtom medzier medzi zubami na navlečenie nití z 1 pásma osnovy; 1 pásmo = 30 alebo 32 zubcov) a bola vyznačená na kobylke vyrezanými rímskymi číslicami. Riedke drev., tzv. valaské brdo (5–6 pásem) sa používalo na tkanie súkna, 6–8-pasmové brdo na tkanie handričkových pokrovcov, hustejšie trstené brdo (9–22 pásem) na tkanie plátna ap. Pri tkaní bolo brdo uložené v bidle (krosná). Výrobou a predajom bŕd sa zaoberali brdári (brdárstvo). Koncom 1. pol. 20. stor. sa v tradičnej textilnej výrobe začali používať aj továrenské kovové brdá Brdári vyrábali aj malé 2–3-pásmové brdá na prípravu gágoríkov (cestoviny). Z úkonu brd vychádzajú aj niektoré ustálené slovné spojenia vyjadrujúce podobnosť alebo kvalitu: „sú na jedno brdo “ alebo „to je tiež niť z toho brda “; „dostal sa mu na brd “