bič

bič
– remenec alebo povrázok pripevnený na drevenú rúčku, tzv. bičisko.

Podľa veľkosti a účelu sa rozlišujú dva druhy bičov:

a) furmanský bič má 100 – 200 cm dlhú tenkú rúčku z brezového alebo drieňového prúta a 80 – 120 cm dlhý bič z kože alebo z motúza;

b) pastiersky bič má len 35 – 55 cm dlhú  vyrezávanú, vybíjanú alebo olovom vylievanú drevenú rúčku (bičisko, čaporisko) a 3 – 6 m dlhý, 4 – 5-dielny bič spletený z kožených remencov (ťažký bič), z konopných alebo ľanových motúzov (ľahký bič) spojených mosadznými alebo koženými obručami a ukončených koženým strapcom (kystkou), ktorý je podstatný pre zvukový efekt plieskania, strieľania.

Biče si zhotovovali gazdovia i pastieri prevažne sami. Vo väčšom množstve sa začali vyrábať až v 30. rokoch 20. storočia. V 19. storočí boli častejšie ľahké biče. Ťažký bič z remeňa bol vzácny, dedil sa z otca na syna. Zdobené biče boli najrozšírenejšie v Novohrade, Honte, Gemeri, menej v okolí Zvolena, Martina, Žiliny, Trenčína. Zvukom biča riadil pastier pohyb stáda a spolu s hudobnými nástrojmi (trúba, roh, zvonce atď.) bol signálnym a magickým zvukovým prostriedkom pri otváraní a zatváraní pasienkov, na vyháňanie zlých síl pri prvom výhone a na Vianoce. V prísloviach a porekadlách sa bič ustálil ako znak moci („Zlý to pohonič, ktorý si pustí z ruky bič“) a nástroj trestu („Sám si na seba bič uplietol“).

Fotogaléria:
Materiál: