architektúra a bývanie
Slovensko je krajinou hôr, dolín a úrodných nížin, krajinou stredovekých hradov a kostolov. Je tiež krajinou, kde ľudia žili po celé generácie vo svojich sídlach. Pri stavbe vidieckych obytných aj hospodárskych budov využívali prírodný materiál, a to najmä drevo, kameň a hlinu.
V severných horských oblastiach Slovenska bolo od najstarších čias základným stavebným materiálom drevo. Rozsiahle lesy poskytovali možnosť výberu najvhodnejších drevín. Do spôsobu života sa tak integrovala permanentná práca s drevom. To bol základ dokonalého zvládnutia technických a estetických možností využitia dreva ako materiálu. Po stáročia opakované drevené, pôvodne dvojpriestorové, neskôr trojpriestorové obytné domy, pokryté šindľom, stelesňovali jednotu materiálu, konštrukcie a formy. Boli vzácnym dokladom technickej vyspelosti a tradičného architektonického cítenia ich tvorcov. Odzrkadľovali znalosti celých generácií obyvateľov Slovenska. Spájal sa v nich cit pre materiál so silou výrazu.
V južných oblastiach Slovenska v minulosti obytné domy sa stavali z hliny. Pri stavbe hlinených domov sa využívali rôzne techniky. Škálu stavebného materiálu dopĺňal kameň. V menšej miere sa používalo drevo s prútím. Obytné domy na južnom Slovensku sa v prevažnej miere pokrývali slamou a trstinou. Stĺpové podstenia, výzdoba čelnej fasády domu, ako aj farebne odlišná dekorácia omietky, reprezentovali honosnejšie stvárnenie vidieckej architektúry na prelome 20. storočia.
Práve vysoké architektonické a výtvarné hodnoty ľudovej architektúry v jednotlivých oblastiach Slovenska jej opodstatnene určili zvláštne postavenie v rámci kultúrneho dedičstva Slovenska. V bezpečí obytných domov sa odohrávali neopakovateľné osudy niekoľkých generácií rodín, zviazaných svojím životným údelom od kolísky až po hrob.
Tradičné vidiecke bývanie
Život rodiny sa sústreďoval v izbe. V izbe sa schádzali všetci členovia rodiny, tu prichádzali na svet a aj umierali. Zariadenie izby malo rokmi zaužívané pravidlá.
Dominantné postavenie v nej prináležalo, okrem vykurovacieho zariadenia, najmä stolu, umiestnenému v kultovom rohu izby. Stôl a rodina. Dva pojmy, ktoré neoddeliteľne patria spolu. Už od nepamäti, po celé stáročia sa na Slovensku okolo stola sústreďoval život rodiny. Schádzali sa pri ňom jej členovia v dobrom i zlom, v radosti i nešťastí. Stôl situovaný v kultovom rohu izby, v uhlopriečke s pecou, predstavoval bezpečie rodinného zázemia. Bol zdrojom istoty, pohody, ale najmä súdržnosti všetkých členov rodiny. Bol trvalým zázemím pre tých, ktorí z času na čas odchádzali - ale vždy sa mali kde vrátiť. Býval svedkom radosti pri vítaní nových členov. Odznievali pri ňom prípitky na počesť oslávencov i predkov a aj smutné slová rozlúčok nad tými, ktorí navždy odišli do večnosti. Na stôl kládla matka jedlo pre svojich najbližších, aj pre pocestných. Pôvodne obyvatelia domu sedávali okolo stola na jednoduchých, neskôr konštrukčne náročnejších zdobených laviciach. Tento druh nábytku, a to datované lavice, prípadne lavice a stoličky boli označené menom majiteľa, prípadne rokom výroby. Čestné miesto pri ňom patrilo otcovi, hlave rodiny. Sedával za vrchom stola a svojím postavením a rozhodovaním reprezentoval vážnosť, silu a súdržnosť rodiny. Za lavicami, v kultovom rohu na stene, viseli obrázky a sošky svätých, ktoré mali ochraňovať rodinu. Tu sa nachádzal najmä kríž, symbol kresťanstva. Práve preto mala na stole svoje miesto biblia, prípadne spevník, s úctou dedené z generácie na generáciu.
Obrus a prikrývka na stôl. Neobjavili sa naraz a ani neslúžili na prikrývanie stolov hneď od svojho vzniku. Kým bol na stôl prestretý prvý, jednoduchý obrus, musela prejsť táto oblasť určitým vývojom. Bol to nielen samotný vývoj stolov a spôsob prijímania potravy, ale aj postupný vývoj kultúry stolovania. Dôležitý pritom bol tiež vývoj zariadenia obytnej miestnosti. Toto malo priamu súvislosť s ohňom, jeho použitím na vykurovanie a prípravu jedla a s jeho situovaním v obytnom priestore.
V 19. storočí a začiatkom 20. storočia územie Slovenska charakterizovala pec umiestnená zvyčajne v pravom rohu izby. Vo vyspelejších oblastiach západného Slovenska, na Spiši, v Liptove, Turci a Gemeri, bola pec vykurovaná z pitvora, kde stálo aj ohnisko. Vyhrievacia časť týchto pecí bola postavená z miskových alebo plochých glazovaných kachlíc. Toto vývojové štádium pece zbavilo izbu dymu a umožnilo v nej umiestniť nielen účelové, ale aj dekoratívne formy nábytku a textílií.
Textil používaný v tradičnom bývaní
Je samozrejmé, že obrusy nezačali ako prvé používať chudobné vrstvy obyvateľstva vidieckych sídel. Tí mali dosť práce so získaním pradných vlákien a výrobou tkanín na vlastný odev a najnutnejšie textílie. Jednoduché, spočiatku nezdobené obrusy sa na Slovensku udomácnili najprv vo feudálnych sídlach. V stredoveku mali nielen praktický účel, ale aj určitý symbolický význam. Boli istým znakom pokoja, zástavou mieru. Postupne sa na obrusoch začali objavovať jednoduché, neskôr aj náročnejšie výzdobné prvky. Stôl ako dominanta obytnej miestnosti, upútal pozornosť hneď pri vstupe. Prikrytý obrusom počas stolovania sa stal reprezentantom postavenia pána domu a jeho rodiny.
V 15. storočí vyrábali umeleckí tkáči na Slovensku dva druhy tkanín, ktoré mali damaskový základ. Prvý druh tvorili cvilichy, t. j. čisto biele tkaniny, zdobené damaskovým vzorom geometrického tvaru. Druhý druh tvorili damaskové tkaniny zdobené preberanými farebnými pruhmi, tzv. bakačíny. Tkali ich v Košiciach, v Bratislave, v Bardejove. Používali sa na výrobu závesov, záclon, uterákov, posteľnej bielizne a obrusov. Zo vzorov pri ich výzdobe prevládali zložité figurálne motívy, čitateľné litery a vety.
Vyšívané obrusy, neskôr tiež ako ozdobne vytkávané, sa v 16. - 18. storočí používali v prostredí šľachty. Bývali ozdobené v dielňach profesionálov - vyšívačov, alebo boli - s menej náročnými výšivkami - výsledkom ručnej domácej práce žien - šľachtičiek a meštianok. V 16. storočí boli obrusy a ozdobné prikrývky na stoly výsadou šľachtických domácností. Koncom 16. storočia, ale najmä začiatkom 17. storočia prenikli i do domácností zámožných mešťanov. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia sa začali obrusy postupne objavovať u majetnejších obyvateľov vidieka. Tí ich zvyčajne v zbožnosti, ako prejav vďaky alebo prosby darovali kostolom. Kým sa koncom 18. storočia v šľachtických a meštianskych jedálňach honosne stolovalo, v dedinskom prostredí sa ešte stále schádzala rodina pri jedle bez toho, aby stolovú dosku prikrývala textília. Hlinená misa a drevené lyžice boli položené priamo na stole.
Až v polovici 19. storočia sa začali obrusy používať vo väčšine vidieckych domácností. Najstaršie obrusy boli zhotovené z prírodných materiálov - ľanu, konope. Z toho istého materiálu bývali zdobiace nitky, ktorými sa začali zdobiť obrusy o niečo neskôr. Tento súlad prírodne sfarbených nití predstavuje jednu z najušľachtilejších farebných kombinácií. V 1. polovici 19. storočia, najmä na výzdobu, sa začala používať aj v domácej výrobe textílií bavlna. Zo začiatku sa striedmo používala červená. Z jednoduchých úzkych pásikov nad strižnými koncami obrusu sa stávali širšie vytkávané pásy, ktoré prešli vývojom až k širokým preberaným pásom. Záľuba v červených zdobiacich nitiach pretrvala vo vidieckom prostredí stredného a východného Slovenska takmer do roku 1914. V 30. rokoch 20. storočia sa na obrusoch objavujú pestré motívy vytkávané rôznymi farbami. Aj keď vyšívané obrusy neboli tak rozšírené ako vytkávané, používali sa najmä na západnom Slovensku. Ich výzdobu vytvárali rastlinné a geometrické motívy.
V interiéri domu, okrem obrusov, prináležala dôležitá úloha ďalšej úžitkovej textílii, posteľnej bielizni. Zvyčajne sa navliekala na podhlavnice a periny pre dve postele. Najčastejšie v pravom prednom rohu izby bývala posteľ rodičov, pri dverách posteľ starých rodičov. Pre jednotlivé oblasti Slovenska boli charakteristické rôzne druhy posteľnej bielizne. V horských, severných oblastiach sa viac používali modrotlačové obliečky, v modro-bielej, prípadne modro- žltej farebnej kombinácii. V južných oblastiach prevládali ozdobne vytkávané obliečky. Dominovala červeno-biela kombinácia, koncom 19. storočia sa začala uplatňovať modrá, neskôr žltá farba v úzkych pásikoch. Koncom 19. storočia sa rozšírili aj bavlnené potlačené obliečky na podhlavnice a periny s rôznymi motívmi výzdoby. Výzdobnú súčasť postele tvorili ozdobné plachty, ktoré sa používali v južných oblastiach Slovenska na prikrytie zastlatých postelí.
Kútne plachty
Nielen výzdobnú, ale aj obradovú reprezentačnú textíliu predstavovala kútna plachta. Zakrýval sa ňou kút v rohu izby s posteľou, v ktorej ležala matka s novonarodeniatkom. Magické účinky kútnych plachiet, okrem ozdobných motívov, zosilňovali rôzne predmety, ktoré sa kládli pod posteľ, do postele, alebo sa pripevňovali na kútnu plachtu. Boli to bylinky, cesnak a rôzne ostré predmety. Kútne plachty sa s úctou a pietou opatrovali v každej rodine a dedili sa z matky na dcéru. Bývali zdobené výšivkami, ozdobným vytkávaním, rôznymi aplikáciami a čipkami. Svojou výzdobou, funkciou a archaickosťou právom patria k najvzácnejším zachovaným textíliám.
Okrem postelí dopĺňali zariadenie izby drevené stojanové alebo závesné kolísky pre malé deti. Väčšie deti spávali pri matke, v zasúvacích postieľkach, prípadne na laviciach alebo laviciach s preklápacím operadlom.
Drevený nábytok
Rohové skrinky na písomnosti a vzácnejšie veci v rodine, umiestnené za lavicami v kultovom rohu izby, patrili tiež k vzácnym reprezentačným kusom nábytku. Bývali zdobené maľovaním, ozdobnou profiláciou, zvyčajne sa na nich nachádzalo datovanie, zriedkavejšie motívy svätcov. Ozdobné rámy a police na džbánky, misy a taniere vhodne dopĺňali zariadenie izby.
Najreprezentatívnejším kusom nábytku v interiéri obytnej časti domu boli maľované, profilovaním zdobené truhly na šatstvo - pýcha každej gazdinej. Okrem datovania sa na nich často nachádzalo meno majiteľky, pretože si ich prinášala do rodiny ako veno. V ich výzdobe prevládali najmä rastlinné motívy. Len ojedinele sa vyskytujú truhly s motívom svätcov, ktoré dodávali interiéru atmosféru zbožnosti a jedinečnosti.
