Abovsko- turnianska oblasť
Administratívnym centrom Abova bol hrad Abaujvár, po viacerých zmenách sa v polovici 17. storočia stali stoličným mestom Košice, ktoré sú dosiaľ dominantným centrom oblasti. Najmenšia župa Horného Uhorska – Turnianska – s centrom na Turnianskom hrade bola v roku 1882 pripojená k Abovskej župe a tvorí západný výbežok tohto regiónu.
Migrácia obyvateľstva v dôsledku tureckých výbojov a protihabsburských stavovských povstaní spôsobila odchod poddaných do južnejších oblastí Uhorska a následne prílev obyvateľstva zo severných regiónov. Z národnostného hľadiska tu sú okrem Slovákov zastúpení Maďari, Nemci a Rómovia. Po náboženskej stránke majú v regióne prevahu rímskokatolíci, v severovýchodnej časti sú početnejšie zastúpení aj evanjelici a. v., sú tu tiež obyvatelia gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania. V obciach s početnou prevahou Maďarov je významná aj reformovaná cirkev – kalvíni. V Košiciach je aktívna židovská obec s miestnym rabínom.
Južná časť župy mala poľnohospodársky charakter. Južne od Košíc boli vinohradnícke oblasti, ktorých kvalita vína bola porovnateľná s tokajským na Zemplíne. Obyvatelia lesnatých častí bývalej Turnianskej župy sa popri poľnohospodárstve zaoberali aj pálením vápna a dreveného uhlia.
Pre Košice a ich okolie je charakteristická produkcia mäsových výrobkov. Nemci sa zaoberali najmä baníctvom a spracovaním kovov a železa v oblasti Medzeva a Zlatej Idky. Ťažilo sa aj v Košických Hámroch, Košickej Belej a Rudníku.
Obchodným a remeselníckym centrom boli Košice. Najväčší rozvoj tu zaznamenali kovospracujúce remeslá. Starú tradíciu výroby poľnohospodárskeho náradia mali hámre v Medzeve. Poľnohospodárske náradie, ktoré vyrábali – motyky, rýle, kosy, pluhy, lopaty – dodávali medzevskí kováči na celé územie Slovenska, Čiech, Rakúska, Maďarska, Poľska, Ruska i na Balkán. Z ďalších remesiel v okolí Košíc dominovalo stolárstvo a kožušníctvo. Rozšírené pestovanie technických plodín podmieňovalo aj existenciu lisovní oleja – zábojov. V Košiciach, Herľanoch, Čani a Seni sa vyrábali košíky, v Kysaku prútené metly, v Nižnom Medzeve i v Seni sa vyšívalo na predaj. Ťažisko ľudovej výroby tvorilo tkanie rozličných druhov textilu z konopí. Takáto výroba bola predovšetkým v Slanci, Kecerovských Pekľanoch a Bidovciach. Na predaj tkali najmä vo Veľkej Ide. Pre trh boli určené handrové koberce.
Nedostatok pracovných príležitostí však prinútil mnoho ľudí vysťahovať sa za prácou do zahraničia.
Charakteristické znaky abovského odevu nesie najmä odev z prímestskej obce Košíc – z Myslavy. Zdobený je pestrou výšivkou. V medzivojnovom období pôvodné formy nahradil odev z južnejších oblastí zvaný maďarka, pre ktorý sú charakteristické kupované materiály. Mužský ľudový odev po prvej svetovej vojne postupne zanikal.
Pre územie Košickej kotliny bola príznačná hlinená architektúra krytá slamenou valbovou, zriedkavejšie sedlovou strechou.
Zo zvykoslovných prejavov pretrvali do súčasnosti obchôdzky betlehemcov v Maďarmi osídlených obciach medzi Hrušovom a Janíkom.
Južná časť župy mala poľnohospodársky charakter. Južne od Košíc boli vinohradnícke oblasti, ktorých kvalita vína bola porovnateľná s tokajským na Zemplíne. Obyvatelia lesnatých častí bývalej Turnianskej župy sa popri poľnohospodárstve zaoberali aj pálením vápna a dreveného uhlia.
Pre Košice a ich okolie je charakteristická produkcia mäsových výrobkov. Nemci sa zaoberali najmä baníctvom a spracovaním kovov a železa v oblasti Medzeva a Zlatej Idky. Ťažilo sa aj v Košických Hámroch, Košickej Belej a Rudníku.
Obchodným a remeselníckym centrom boli Košice. Najväčší rozvoj tu zaznamenali kovospracujúce remeslá. Starú tradíciu výroby poľnohospodárskeho náradia mali hámre v Medzeve. Poľnohospodárske náradie, ktoré vyrábali – motyky, rýle, kosy, pluhy, lopaty – dodávali medzevskí kováči na celé územie Slovenska, Čiech, Rakúska, Maďarska, Poľska, Ruska i na Balkán. Z ďalších remesiel v okolí Košíc dominovalo stolárstvo a kožušníctvo. Rozšírené pestovanie technických plodín podmieňovalo aj existenciu lisovní oleja – zábojov. V Košiciach, Herľanoch, Čani a Seni sa vyrábali košíky, v Kysaku prútené metly, v Nižnom Medzeve i v Seni sa vyšívalo na predaj. Ťažisko ľudovej výroby tvorilo tkanie rozličných druhov textilu z konopí. Takáto výroba bola predovšetkým v Slanci, Kecerovských Pekľanoch a Bidovciach. Na predaj tkali najmä vo Veľkej Ide. Pre trh boli určené handrové koberce.
Nedostatok pracovných príležitostí však prinútil mnoho ľudí vysťahovať sa za prácou do zahraničia.
Charakteristické znaky abovského odevu nesie najmä odev z prímestskej obce Košíc – z Myslavy. Zdobený je pestrou výšivkou. V medzivojnovom období pôvodné formy nahradil odev z južnejších oblastí zvaný maďarka, pre ktorý sú charakteristické kupované materiály. Mužský ľudový odev po prvej svetovej vojne postupne zanikal.
Pre územie Košickej kotliny bola príznačná hlinená architektúra krytá slamenou valbovou, zriedkavejšie sedlovou strechou.
Zo zvykoslovných prejavov pretrvali do súčasnosti obchôdzky betlehemcov v Maďarmi osídlených obciach medzi Hrušovom a Janíkom.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
